Harry Potter a Volanie krvi - Sto tridsiata kapitola

Sto tridsiata kapitola


Ginny vypadla z kozubu v Snapovej pracovni a okamžite sa začala oprašovať.
„Čo sa stalo?“
Snape sedel za svojim stolom a len bezradne pokrútil hlavou.
„McGonagallová prišla do klubovne a hneď sa spýtala, kde si. Tak jej Harry povedal, že si tu, no ona sa na neho dívala tak podozrivo… určite nejak tušila, že nie si na hrade! Harry ma hneď poslal sem, aby som ťa zavolal,“ vysvetlil Mark, ktorý bol celý červený v tvári od behu.
Vtedy na chodbe začuli kroky.
Severus hneď stiahol Marka pod stôl a Ginny sa rýchlo posadila. Snape pred ňu posotil pár prác, ktoré práve opravoval.
„…sama vidíš, že sú tam proste hlúposti! Niektorí sú úplne neschopní!“ rýchlo začal Severus.
„Ale napríklad, tento to nemá až tak zle,“ vynašla sa Ginny.
Dvere do pracovne sa prudko otvorili a dnu vlietla profesorka transfigurácie. Z očí jej šľahali plamene, ale keď videla, že Ginny tu sedí a obaja na ňu hľadia prekvapene, jej pohľad krotol.
„Pani profesorka, stalo sa niečo? Čo je také dôležité, že ste mi skoro vyrazili dvere?!“ spýtal sa Snape sarkasticky.
„Hľadala som slečnu Weasleyovú,“ odvetila a snažila sa, aby to znelo pokojne, no i tak sa jej hlas triasol.
„Mňa? Stalo sa niečo?“ nevinne sa spýtala Ginny.
„Uhm…nie, nič sa nestalo,“ odvetila a už sa otáčala, aby čo najskôr odišla.
„To kvôli tomuto ste sem hentak vlietli?!“ vypálil na ňu Severus.
„Odpusťte kolega, nechcela som,“ zamrmlala a zmizla tak náhle, ako sa objavila.
„Ako mohla vedieť, že tu nie si?!“ ozvalo sa spod stola.
„To by zaujímalo aj mňa,“ zamračil sa Snape.
„Niekto ťa musel udať!“ zavrčal Mark, otec mu pomohol vstať a oprášil ho. „Nie som malý!“ zašomral a vytrhol sa mu.
„Ale kto by ma udal, keď o tom nikto okrem nás nevedel!“ nechápala Ginny.
„Bavili ste sa o tom? Možno vás niekto vypočul,“ poznamenal Snape.
„Jedine,“ povedal Mark.
„Mali by ste si dávať pozor, kde a o čom sa bavíte,“ upozornil ich Snape a zobral si od nej práce.
„Ak chcete, pomôžem vám,“ ponúkla sa Ginny.
Chvíľu na ňu skúmavo hľadel a potom jej podal aj ďalšie práce.
„Ja sa radšej vrátim do klubovne, keby sa tam náhodou opäť ukázala,“ povedal Mark a odišiel.
Ginny sa do klubovne vrátila niečo pred večierkou. Počkali kým sa vyprázdni klubovňa a aj s Markom im všetko porozprávali. Spomenula aj Mayu a Lupina.

Skúšky sa blížili a Ginny už pre istotu nechodila do Surrey, lebo profesorka ju sledovala skoro na každom kroku. Každý večer teda sedela v klubovni s Harrym a ostatnými a pomáhala im s učením.

Týždeň pred skúškami už profesori siedmym ani piatym ročníkom nedávali úlohy. Školu pohltilo ťaživé ticho. Všetci siedmaci a piataci sedeli nad učebnicami a ostatní sa taktne zdržovali mimo a nevyrušovali ich.
Na obed, pred skúškami, sa ukázali skúšajúci.
„Sú to tí istí ako pred dvomi rokmi?“ spýtal sa Ron a skúmavo si ich obzeral.
„Vyzerá, že hej,“ odvetil Harry a tiež z nich nespúšťal oči.
„Ale nie, tá na kraji tu pred tým nebola,“ namietla Hermiona.
Skúšajúci prešli okolo spolu s Dumbledorom a zamierili do veľkej siene na obed.
„Viete ako strašne nerád ich tu vidím?!“ zamrnčal Ron.
„Ale, Ron, neber to tak tragicky. Aspoň vieš, že o dva týždne to máme za sebou.“
„Uhm…veru, sedem rokov nášho života…“ povzdychol si Harry.
„Akísi ste pesimistickí. Možno nespravíte skúšky a zopakujete si tu jeden rok!“ nadhodil Mark.
„Zopakuj to, a ďalšieho roku tu sa nedožiješ!“ zavrčal Ron.

Na druhý deň po raňajkách sa všetci siedmaci a piataci zhromaždili vo Vstupnej hale a čakali na začiatok skúšok. Všade sa ozýval tichý šepot.
Prvú mali teoretickú skúšku z čarovania. Poobede ich čakala transfigurácia a na druhý deň praktické skúšanie. A takto to šlo celý týždeň.
Na ďalší týždeň čakali Harryho a Rona len elixíry, Hermionu však aj aritmancia. V utorok mali testy a v stredu praktickú časť.
V utorok poobede, keď dopísali písomku z elixírov, pomaly opúšťali Veľkú sieň. MLOKy z elixírov robilo len sedem žiakov: Harry, Ron, Neville, Hermiona a traja slizolinčania. Len čo im dvaja skúšajúci zobrali testy, slizolinčania rýchlo odišli von. Harry & spol. si zbalili veci a pomaly ich nasledovali. Vo Vstupnej hale stál Snape a opieral sa o zábradlie. Hneď k nemu zamierili.
„Tak ako? Tí moji sa netvárili nejak nadšene,“ pozrel na nich spýtavo.
„Nebolo to zlé,“ povedal Ron.
„Podľa mňa to bolo jednoduché. Čakala som niečo horšie,“ odvetila Hermiona. Snape kývol na Nevilla.
„No, nezdalo sa mi to až tak zložité,“ odvetil váhavo.
„A ty?“ pozrel na Harryho.
„Jednoznačne to bolo lepšie, ako tie tvoje písomky. Tam človeku pol hodinu trvá kým príde na to, čo od neho vlastne chceš,“ uškrnul sa Harry.
„Čo máš proti mojim testom, každý priemerne inteligentný študent im musí rozumieť,“ pokojne odvetil Snape.
„Tým chceš naznačiť, že som podpriemerne inteligentný! To ty skôr nevieš robiť testy!“ vrátil mu to Harry.
„NO TOTO! S takou drzosťou som sa ešte nestretla!!! Okamžite sa pánu profesorovi ospravedlňte!!“ ozval sa spoza nich nahnevaný hlas novej skúšajúcej. Drobná šedivá čarodejnica rázne kráčala k nim a prepaľovala Harryho pohľadom.
„Ehm…ja…“ zahabkal Harry.
„To je strašné, títo mladí už vôbec nevedia, čo je to úcta k vyučujúcemu!!“ pohoršovala sa.
„Prepáčte, ale pokiaľ by mi jeho správanie prekážalo, dal by som mu to najavo,“ zamiešal sa do toho Snape.
„Ale toto je absolútne nevhodné správanie voči vyučujúcemu! Ako si mohol dovoliť vám tykať!!!“
„Sám som mu to dovolil a teraz, keď majú po skúškach, nie som už ich vyučujúci,“ odvetil pokojne.
„Školský rok ešte neskončil!“
„Pre nich už áno.“
„Aj tak ste stále jeho profesor!“
„Už dlhšiu dobu som v prvom rade jeho strýko, až potom profesor. Preto mu takéto správanie tolerujem.“
„No ale… ako prosím?“ zarazila sa.
„Som v prvom rade jeho strýko, nie profesor. Preto mi môže tykať a takto sa správať,“ zopakoval ešte raz.
„Och, tak vy ste jeho strýko?“
„Počuli ste.“
„Tak potom sa vám musím ospravedlniť,“ zamrmlala hanblivo.
„To je v poriadku. Nie je to všeobecne známy fakt, nemali ste to ako vedieť,“ blahosklonne jej „odpustil“ Severus.
„Uhm…“ zamrmlala a rýchlo odišla.
„Hneváte sa na mňa, pán profesor,“ naoko vážne sa spýtal Harry.
„Zopakuj to ešte raz a budem sa hnevať,“ zavrčal Snape. Harry sa veselo uškrnul.
„Tak čo ešte máte?“ zmenil tému profesor.
„Zajtra doobeda je to praktické skúšanie z elixírov,“ odvetil Neville.
„A ja mám poobede praktické z aritmancie,“ pridala sa Hermiona.
„A viac nič?“
„Potom sú len skúšky z veštenia, života a zvykov muklov a astronómie,“ vysvetlil Ron.
„Čiže po zajtrajšku už máte pokoj.“
„Presne tak,“ odvetil Harry.
„Skvelé, to mi môžete prísť pomôcť s prípravou na koncoročné písomky pre nižšie ročníky.“
„Už aj Remus sa ozval,“ zasmial sa Harry.
„Ste štyria, podelíte sa nejak!“
„Súhlasíte?“ spýtavo sa na ostatných pozrel Harry. Všetci prikývli.
„Fajn, tak kedy?“
„V stredu o ôsmej u mňa.“
„Uhm…aj profesor Lupin chcel na ôsmu,“ poznamenal Ron.
„No, ešte sme sa aj zhodli,“ uškrnul sa Severus.
„Fajn, tak prídeme. Povieš to Remusovi, alebo za ním máme ísť?“ spýtal sa Harry.
„Poviem mu to,“ uistil ho Severus a potom sa rozišli.

Keď prišli do chrabromilskej klubovne, bola prázdna. Všetci mladší žiaci sa ešte učili a ostatní buď už mali po skúškach alebo ich posledné ešte len čakali. Preto boli buď vonku na teplom letnom slniečku alebo v chladnej knižnici.
Len čo vošli dnu, Hermiona si zobrala učebnicu aritmancie a začala sa opäť učiť. Harry s Ronom a Nevillom si zložili veci a odišli. Vôbec ich netrápil odsudzujúci pohľad, ktorým ich vyprevádzala. Zamierili vonku k jazeru.
„Zaujímalo by ma, kde jej Sothis,“ nadhodil Harry.
„Asi niekomu niečo nosí. Ako obvykle,“ odvetil Ron.
„Som zvedavý, čo budú robiť profesori na druhý rok, keď tu už nebude,“ uškrnul sa Neville.
„Ešte sa s ním porozprávam, ale napadlo mi, že by som ho nechal s Ginny,“ ticho poznamenal Harry.
„Rob ako myslíš. Isté je, že profesori by boli určite nadšení,“ zasmial sa Ron.
„No veď ešte uvidím.“
Vyšli pred hrad a prešli k jazeru. Len čo sa trošku priblížili, zazreli Sothisa obklopeného húfom prváčok. Keď boli tak dvadsať metrov od nich, Sothis zdvihol hlavu a rozbehol sa k Harrymu. Prváčky sa za ním sklamane dívali.
„Práve som sa pýtal, kde tak asi môžeš byť,“ usmial sa Harry a čupol si na zem, aby na neho Sothis neskočil. Aj tak mu to nepomohlo. Sothis v behu nestačil zabrzdiť a už sa obaja váľali po zemi. Harry ležal na chrbte, Sothis stál na ňom a zvesela štekal. Kvapkala z neho voda a Harry mal už teraz celý habit úplne premočený.
„Sprchu som ešte nechcel!“ zašomral a zviechal sa zo zeme.
„Teraz sa aspoň môžeš sušiť na slniečku,“ smiali sa Neville s Ronom.
Našli si tiché miesto pri jazere a ľahli si do trávy. Použili Sothisa ako vankúš a onedlho už všetci štyria pokojne driemali. Z polospánku ich vyrušila až Ginny, keď za nimi po vyučovaní prišla.
„Myslela som, že vás nájdem zahrabaných niekde v knihách a vy sa tu zatiaľ vyvaľujete,“ usmiala sa na nich káravo.
„Zacláňaš mi, nesvieti na mňa slnko,“ zašomral Ron a ani len neotvoril oči.
„Lenivci! Aké skúšky vás ešte čakajú?“ spýtala sa a sadla si vedľa Harryho.
„Ešte varenie elixírov, zajtra doobeda,“ odvetil Neville a tiež neotvoril oči.
„A čo ty, ty mi nič nepovieš?“ spýtala sa Ginny Harryho a jemne ho pleskla po bruchu.
Ten len niečo nezrozumiteľné zamručal a našpúlil ústa v očakávaní bozku.
„Nič nedostaneš, ani len si ma nepozdravil, keď som prišla,“ odvrkla akože urazene.
„Hav!“ štekol Sothis ospalo.
„Ty nie si Harry!“ upozornila ho na čo sa Neville s Ronom zachechtali.
Vtedy Harry otvoril jedno oko a stiahol Ginny na seba. Prekvapene zhíkla a pokúšala sa brániť, no po chvíli to vzdala. Harry ju začal bozkávať stále intenzívnejšie, a intenzívnejšie…
„EHM…EHM!!!“ zakašľal Ron a pohľad, ktorý na Harryho vrhol cez jedno svoje otvorené oko bol viac ako veľavravný. Neville sa tíško zachechtal.
Harry jej vlepil na ústa ešte jeden bozk a potom ju s povzdychom pustil.
„Och, Ron! Za to, že teba baví celibát, nemusíš ho nanútiť aj nám,“ zavrčala na neho Ginny.
„Prosím?!!!“ vypálil na ňu jej brat.
„Čo sa hneď tak rozčuľuješ, veď má pravdu,“ pokojne mu povedal Neville.
„Uhm… myslím, že sa už pôjdem trošku učiť,“ zašomral Harry a kým Ron lapal po dychu, spolu so Sothisom a Ginny sublimovali (veľmi, veľmi rýchlo zmizli v hrade).
„No čo sa na mňa tak dívaš. Skutočne si myslím, že keby si Hermione sem-tam doprial nejaký ten malý prejav lásky, nemuseli by sme počúvať to jej vrčanie. Všetkým je jasné, že jej ten nedobrovoľný celibát neprospieva,“ povedal tentoraz už vážne a nasledoval ich do hradu. Ron zostal strnulo sedieť na trávniku, a čím dlhšie nad tým rozmýšľal, tým viac si uvedomoval, že majú pravdu.
Už sa pomaly stmievalo, keď zamyslene kráčal späť do klubovne.

Hneď po raňajkách sa Veľká sieň vyprázdnila a štyri fakultné stoly nahradilo sedem malých stolov plných prísad. Spolu so skúšajúcimi sa tu tentoraz objavil aj Snape, aby doniesol nejaké prísady. Prešiel pomedzi stoly, všetkým venoval povzbudivý pohľad a keď prechádzal okolo Hermiony, všimol si, že jej niečo chýba. Vrátil sa skúšajúcim, niečo im povedal a rýchlo odišiel.
„Tak, môžete začať,“ povzbudivo sa na nich usmial starší čarodejník v bledomodrom habite a otočil presýpacie hodiny. Všetci si rýchlo začali prezerať svoje zadania a pustili sa do práce.
Odrazu sa dvere do veľkej siene otvorili a dnu vbehol Sothis. Harry ho už chcel okríknuť, no všimol si, že niečo nesie. Sothis prešiel okolo neho bez povšimnutia a prebehol k starému čarodejníkovi. Ten ho prekvapene sledoval a zostal ešte prekvapenejší, keď mu Sothis podal balíček s chýbajúcimi prísadami.
„Ďa…ďakujem,“ vykoktal váhavo.
„Hav!“ štekol Sothis a odišiel. Po ceste šiel okolo Harryho a láskavo ho ťukol do nohy.
Tentoraz to bolo tak, že kto skončil, mohol odísť. Po dvoch hodinách varenia ako prvá od svojho kotlíka odstúpila Millicent Bulstrodová. Chvíľu na to, ako sa za ňou zavreli dvere skončili aj Zabini a Hermiona a hneď za nimi aj Harry, Nott, Neville a Ron.. Skoro súčasne vyšli zo siene. V hale bola Millicent Bulstrodová a rozprávala sa so Snapom. Len čo podišli trošku bližšie, spýtal sa ich:
„A vy ste robili čo?“
Najbližšie bol Nott, tak začal: „Ja som mal odvar pokoja.“
„Ten ste mali na hodine dobre,“ poznamenal Snape.
„Dúfam, že aj teraz bude dobrý,“ Snape kývol a pozrel na Zabiniho.
„Ja som robil množiaci elixír.“
„Koľko ostňov nórskeho ostnáča ste tam dali?“ spýtal sa podozrievavo.
„Tri, pane,“ uistil ho, spomínajúc si na prvú hodinu v tomto roku.
„To dúfam!“ veľmi slabo sa pousmial Snape a kývol Nevillovi.
„Kostihoj,“ hneď odvetil Neville.
„Tak ten bude, dúfam, bezchybný!“
„Určite, včera som ho pomáhal variť madam Pomfreyovej,“ spokojne sa usmial Neville. Slizolinčania sa na neho neveriacky dívali.
Snape presunul svoj pohľad na Rona.
„Uspávací elixír,“ zašomral.
„Netvárite sa nadšene,“ poznamenal Snape.
„Zdal sa mi trochu riedky a bledý.“
„Dal si tam málo peľu,“ povedal Snape a pozrel sa na Hermionu.
„Povedali ste, že vám chýbajú prísady?!“ spýtal sa s prižmúrenými očami.
„Ani som nestihla a už tam bol Sothis,“ odvetila rýchlo, no trochu sa začervenala. Snape sa len zasmial
„Takže posilňujúci elixír a ty?“ kývol Harrymu.
„Jediný pohľad ti stačil na to, aby si zistil, že Hermione niečo chýba (na stole s prísadami!) to si si nemohol rovno pozrieť čo robíme?“ podpichol ho Harry. Slizolinčania prekvapene stuhli.
„Myslíš, že neviem čo ste robili, veď som sám pripravoval stoly!“
„Tak potom vieš, čo zostalo, načo sa ma pýtaš!“ zabŕdol.
„Hneď by som ti ho dal vypiť!“ zavrčal Severus.
Harry sa len uškrnul.
„Čo si robil?“ spýtal sa ho Ron.
„Dúšok živej smrti,“ odvetil miesto neho Snape a stále sa s Harrym prepaľovali pohľadmi.
„Slečna Bulstrodová, vy máte ešte skúšku z astronómie alebo sa mýlim?“ prerušil spojenie s Harrym a otočil sa na svoju žiačku.
„Áno, pane, ale až vo štvrtok,“ odvetila.
„Nott, vy máte veštenie, nie?“
„V stredu,“ odvetil.
„V poriadku, dúfam teda, že ste všetci prešli aspoň na P. Nech sa za vás nemusím hanbiť,“ pousmial sa a prestal sa opierať o zábradlie.
„Ehm…pane,“ oslovila ho Millicent, no nedôverčivo fľochla pohľadom na Harryho a spol.
Severus významne pozrel na Harryho. Ten pochopil.
„Tak zajtra ráno,“ kývol mu Harry a všetci štyria odišli.
„Čo ste chceli?“ spýtal sa jej Snape pokojne, keď zmizli na schodoch.
„Ja…len som chcela vedieť, kedy sa asi dozvieme výsledky skúšok?“
„Myslím, že v prvom júlovom (květnovém) týždni.“
„Pane, teraz, keď už nemám žiadnu skúšku, mám akože…voľno?“ spýtal sa Zabini.
„Akože, áno,“ odvetil Snape.
„A keby som chcel ísť do Rokvillu?“ nadhodil opatrne.
„Podľa dôvodu vašej návštevy by som mohol zvážiť povolenie,“ povedal Snape a úplne ho prešpikoval svojim pohľadom.
„Chcel by som si tam niečo kúpiť,“ odvetil diplomaticky.
„Ak to nebude alkohol a ani nič zakázané, môžete si prísť poobede pre povolenie.“
„Ďakujem, pane!“
„Pane, nemyslíte si, že bol Potter dosť drzí?“ nadhodil Nott nevinne.
„Keby sa mi zdalo, že je drzí, zakročil by som, nemyslíte?!“ chladne povedal Snape.
„No, neviem,“ pozrel na neho odvážne.
„Pohybuješ sa na veľmi tenkom ľade, daj si pozor, aby si nespadol,“ zasyčal Snape.
„Pred tým ste pred nami nemali tajnosti,“ povedal vyčítavo.
„Ale som váš profesor a tiež mám právo na súkromie. Nesnaž sa ho narušiť, lebo skončíš ako Draco,“ upozornil ho ľadovo.
„Nechcem ho narušiť, pane. Len sa mi nepáči, že ste zrazu tak veľmi zmenili správanie voči Chrabromilu,“ povedal ospravedlňujúco.
„Chodí tam môj syn, tento fakt si ešte nepostrehol?!“ spýtal sa sarkasticky.
„Postrehol, pane,“ odvetil už tichšie a zahanbene sklonil hlavu.
„Ale Potter nie je váš syn, pane. Čím si u vás zaslúžil tak výnimočné postavenie?“ ozval sa odrazu Zabini.
„Žiarlite na neho?!“ spýtal sa pobavene s nádychom irónie.
„Áno!“ rázne sa ozvala Millicent. „Vy ste náš profesor! Oni majú McGonagallovú!“
„Profesorku McGonagallovú,“ upozornil ju a dodal; „nemusíte žiarliť, som a aj bude profesorom Slizolinu. Môj vzťah k pánovi Potterovi TO nezmení.“
„Rozumiem, pane,“ zamrmlala a všetci traja odišli do podzemia.
Snape za nimi chvíľu zamyslene hľadel, potom sa otočil a odišiel von z hradu.